Jedna z najzaujímavejších intelektuálnych kníh raného Československa. V tomto rozsiahlejšom historickom eseji analyzuje Hodža vznik a vývoj jazykového a kultúrneho napätia medzi českým a slovenským prostredím. Autor sleduje vývoj od stredovekej „českoslovenčiny“ cez bernolákovskú reformu až po štúrovské kodifikovanie slovenčiny a polemiky, ktoré rozdelili slovenskú intelektuálnu scénu v 19. storočí.

Kniha má charakter historickej analýzy aj politickej úvahy zároveň. Hodža skúma jazykový vývoj v širšom kontexte spoločenských pomerov Uhorska, náboženských sporov medzi katolíkmi a evanjelikmi, ako aj sociálnej štruktúry slovenskej spoločnosti. Podrobne sa venuje postavám slovenského národného obrodenia – najmä Ľudovít Štúr, Ján Kollár či Anton Bernolák – a analyzuje ich jazykové i politické argumenty.

Hodžov text je pozoruhodný tým, že sa nesnaží spor zjednodušiť na národný konflikt. Naopak, interpretuje „rozkol“ ako historický proces vyplývajúci z politických a kultúrnych okolností. Slovenskú jazykovú samostatnosť uznáva ako prirodzený vývoj, zároveň však zdôrazňuje hlbokú historickú prepojenosť českého a slovenského kultúrneho priestoru. Kniha tak predstavuje jednu z prvých pokusov o syntetické vysvetlenie slovensko-českého jazykového a kultúrneho vývoja po vzniku Československa.

Pre záujemcov o slovenské národné obrodenie, jazykové dejiny a intelektuálne diskusie o identite Slovákov v strednej Európe.

1. vydanie.- Hrany len minimálne ošúchané, inak pekný stav v pôvodnej väzbe

ZAUJÍMAVOSŤ: Nejde len o historickú štúdiu, ale aj o programový text významného slovenského politika, ktorý sa snažil vysvetliť vzťah medzi českou a slovenskou kultúrou bez ideologických zjednodušení. Hodža v nej interpretuje jazykový spor ako historický proces a zároveň obhajuje legitímnosť slovenskej národnej identity v rámci spoločného štátu